Každá operácia je fyzickým zásahom do tela pacienta a sama o sebe spúšťačom napätia a strachu. U mnohých ľudí však často tento pocit prevyšuje obava z anestézie. Predstava „uspania“ môže prirodzene vyvolať určitú úzkosť. Sú tieto obavy namieste, a na čo sa pripraviť?
Význam slova anestézia, ktoré pochádza z gréčtiny, je „bez vnímania“. Práve tento stav, keď človek nemá nad sebou akúkoľvek kontrolu, signalizuje inštinktívne ohrozenie, nebezpečenstvo. V medicíne je však anestézia nedoceniteľná – lekárom umožňuje komfortné vykonanie operácie či zákroku, pacientovi prežiť túto situáciu bez bolesti.
K prvopočiatkom anestézie nás historické okienko zavádza do starovekého Egypta a Sýrie. Ako anestetikum a sedatívum boli vtedy pri operáciách používané odvary z koreňov mandragory alebo ópia, ktoré dokázali tlmiť bolesť a celkovo celý organizmus. Prvá moderná operácia za použitia narkózy prebehla v roku 1846 v americkom Bostone, a to za použitia éteru. V Čechách a poťažmo v Európe je prvé použitie narkózy spojené s menom lekára Celestýna Opitze, ktorý použil éterovú narkózu pacientovi v roku 1847 v pražskej nemocnici Na Františku. Spinálnu anestéziu – lokálne anestetikum s obsahom kokaínu podal k nervovým štruktúram chrbtice v roku 1898 prvýkrát nemecký chirurg Augustín Bier.
Intervenčné výkony v EuroPainClinics sú vykonávané pod odborným dohľadom skúsených špecialistov na miniinvazívnu a endoskopickú liečbu. Vykonávajú sa v lokálnej anestézii (analgosedácii), zriedka je nutná krátka celková anestézia. Čo sa pri anestézii v našom tele deje, aké typy anestézie rozlišujeme, ako sa na ňu pripraviť alebo či je naozaj potrebné nechať sa obavami pohltiť, vysvetľuje v rozhovore intervenčný algeziológ MUDr. Michal Matias.
Čo sa pri narkóze odohráva v ľudskom tele?
Predovšetkým správnym výrazom namiesto narkóza je anestézia, a odohrávajú sa pri nej určité fyziologické zmeny. Spomaľuje sa napríklad srdcový tep, spomaľuje a zmälčuje sa dýchanie – pri určitej hĺbke anestézie je treba dokonca ho umelo podporiť, alebo nahradiť. Väčšina životných funkcií sa spomaľuje. Lieky používané pri anestézii potom majú ďalšie konkrétne dôsledky na funkcie organizmu ako spomalenie pasáže tráviacim traktom, suchosť v ústach alebo strata pamäte na výkon. Pokiaľ sa ale bavíme o tom, akým mechanizmom sa vlastne „vypína vedomie“, tam úplne jasno ešte nemáme. Všeobecne lieky pôsobia na svoje špecifické receptory, čím napodobňujú efekt látok, ktoré sú normálne prítomné v ľudskom organizme, napríklad opiáty používané pri anestézii napodobňujú endorfíny, ktoré sú normálne v tele prítomné. Avšak v tele nemáme látku selektívne navodzujúcu bezvedomie, navyše navodiť anestéziu s podobnými prejavmi z hľadiska aktivity mozgu je schopných mnoho látok s úplne odlišnou štruktúrou. Môžeme namietnuť, že predsa aj normálne spíme, ale spánok a anestézia sú z hľadiska mozgovej aktivity dva fyziologicky úplne odlišné stavy. Stav bezvedomia, ktorý si väčšina ľudí spája s celkovou anestéziou, je ale iba jedným aspektom anestézie. Ďalšími zložkami anestézie je analgézia, teda navodenie bezbolestnosti, svalová relaxácia čiže uvoľnenie svalstva a vegetatívna stabilizácia, čo znamená zaistenie stabilných životných funkcií. V zaistení týchto aspektov celkovej anestézie už sú mechanizmy účinkov jednotlivých liekov celkom jasné.
Na aké typy sa anestézia delí?
Anestézia sa všeobecne delí na celkovú a regionálnu. Celková anestézia môže byť inhalačná, keď anestetiká vdychujeme, alebo intravenózna, kedy sú anestetiká podávané do žily. V súčasnej dobe sa najčastejšie jedná o anestéziu doplňovanú, kedy sa kombinujú oba prístupy. Je spravidla spojená s bezvedomím, ale existujú aj látky, ktoré sú schopné navodiť bezbolestnosť pri zachovaní určitého stupňa vedomia. Regionálna, inak tiež oblastná alebo okrsková anestézia spočíva v „umŕtvení“ iba časti tela. Môže byť lokálna, kedy sú anestetiká podávané priamo do tkaniva, kde sa následne operuje, alebo zvodné, kedy nejakým spôsobom umŕtvujeme nervy, ktoré vedú z daného miesta bolesť. V najrozsiahlejšom prípade tak možno vyradiť bolesť z pomerne veľkej časti tela, napríklad pri takzvanej spinálnej anestézii, kedy anestetikum dopravíme do epidurálneho priestoru, či mozgovomiechového moku. Pacient potom môže byť počas výkonu pri vedomí, alebo len vo veľmi ľahkej „anestézii“, takzvanej sedácii, kedy nie je v bezvedomí. Výhodou je, že môžeme monitorovať pocity pacienta počas výkonu – v našom prípade koreňové dráždenie, čo výrazne zvyšuje bezpečnosť výkonu a taktiež sa vyhneme určitej strate kontroly nad situáciou, ktorú niektorí pacienti popisujú ako nepríjemnú.
Jednou z výhod miniinvazívnych a endoskopických výkonov, ktoré v EuroPainClinics poskytujeme je, že sa vykonávajú v lokálnej anestézii. V akých prípadoch sa pristupuje k celkovej anestézii?
Pomerne zriedkavo, skôr pri väčších výkonoch a spravidla na určitú krátku periódu v priebehu výkonu.
Ľudia sa všeobecne celkovej anestézie boja. Prečo panuje tento dôvod na obavy?
Pokiaľ sa pozrieme, na to, čoho sa ľudia pri operačnom výkone obávajú, sú obavy spojené s anestéziou na čelných miestach. Najčastejšou obavou je prebudenie počas výkonu, a naopak neprebudenie sa po výkone. Obavy z celkovej anestézie úplne chápem. Ide o extrémne narušenie integrity pacienta, kedy je daný človek bezmocný, vydaný v podstate „napospas“ neznámym ľuďom. Avšak ak odhliadneme od tohto subjektívneho nepríjemného pocitu, treba povedať, že anestézia je v súčasnosti veľmi bezpečná. Riziko úmrtia pri anestézii je približne rovnaké, ako že sa do roka stanete obeťou násilného trestného činu, teda čo je veľmi, veľmi nízke. U dospelých ani nebol preukázaný dlhodobý vplyv na poznávacie funkcie, skôr sa jedná o vplyv výkonu a následnej starostlivosti v nemocnici. Avšak existujú dôvody, prečo všeobecne aj konkrétne, v prípade našich výkonov voliť lokálnu anestéziu. Výkon na bruchu prináša určité špecifické riziká pre dýchacie cesty a dýchanie, a spravidla je preto nutné pre celkovú anestéziu zaistiť dýchacie cesty a napojiť pacienta na umelú pľúcnu ventiláciu. To si vyžaduje dlhšie prebúdzanie a rekonvalescenciu, preto spravidla nie je možné odísť domov. Asi najpodstatnejším dôvodom je monitorácia pacienta z hľadiska bolesti a iných neurologických príznakov hroziaceho poškodenia koreňa. Všeobecne sa v vykonaných štúdiách ukazuje, že u pacientov v lokálnej anestézii sa takmer nevyskytujú komplikácie spojené s poranením nervových štruktúr.
Naopak, niekedy sa pacient pýta, či môže „ísť“ do celkovej narkózy. Môže si pacient vybrať typ anestézie sám?
To určite môže, ale musí tiež akceptovať určité riziká a prevedenia v zdravotníckom zariadení, ktoré je pre poskytovanie takej starostlivosti vybavené a kde je možná alternatívna forma monitorácie, alebo kde lekári akceptujú zvýšené riziko poranenia nervových štruktúr v celkovej anestézii.
Čomu by sa mal pacient pred plánovanou operáciou v anestézii vyhnúť?
Platí nejesť, nepiť, nefajčiť. Na druhú stranu je zbytočné nejako dlho hladovať a smädiť. Ľahké jedlo je možné do 6 hodín pred operáciou, číre, nesýtené tekutiny do 2 hodín pred výkonom. Nefajčiť je inak vhodné – s nadsadením povedané – minimálne 50 rokov pred operáciou ako aj 50 rokov po nej:).
Kto sa o pacienta z hľadiska anestézie pri operácii stará a čo všetko sa počas nej stráži?
Pri operácii je anesteziológ a anesteziológická sestra. Monitorácia je prispôsobená závažnosti výkonu. Základnou monitoráciou je pulzná oxymetria, teda hladina kyslíka v krvi, EKG a krvný tlak. Pri napojení na pľúcnu ventiláciu potom hladina CO2 vo vydychovanom vzduchu. Ale existuje dlhý rad metód monitorovania, napríklad tlaky merané priamo v krvnom riečisku, srdcový výdaj, mozgová aktivita a iné, ktoré sa používajú pri veľkých, napríklad kardiochirurgických výkonoch.
Čo čaká človeka po prebudení, ako dlho sa „dáva do poriadku“?
Všeobecne rekonvalescencia trvá kdekoľvek medzi niekoľkými minútami a tromi mesiacmi, spravidla je daná skôr závažnosťou výkonu než spôsobom anestézie. Napríklad po kardiochirurgických výkonoch s použitím mimotelového obehu je zaznamenateľný pokles poznávacích funkcií až po 3 mesiace od výkonu. Všeobecne vlastná anestézia nemá trvalý vplyv na funkcie mozgu – s možnou výnimkou detí do 3 rokov veku, u ktorých ešte nie je tento vplyv úplne vylúčený.
V lekárskych záznamoch sa pri anestézii stretávame s označením ASA. Čo to znamená?
Ide o stupnicu rizika americkej spoločnosti anestéziológov. Je to určité zhodnotenie celkového stavu pacienta vo vzťahu k možnému riziku anestézie. ASA I a II skupina znamená, že pacient má minimálne riziko, naopak ASA V je pacient, ktorý je v terminálnom štádiu nehľadiac na anestéziu, a výkon je možný len z indikácie záchrany života.
Ďakujeme za rozhovor.
