Hlavným cieľom intervenčnej liečby chronickej bolesti je zlepšenie zdravotného stavu pacienta znížením jej intenzity, prípadne jej eliminácie. Intervenčná liečba zahŕňa miniinvazívne výkony, prostredníctvom ktorých je možné, najčastejšie kontrolou ultrazvukom alebo röntgenom, diagnostikovať a lokalizovať miesto, resp. zdroj bolesti a stanoviť následne vhodnú terapiu. Podstatou týchto techník je ovplyvnenie nervových štruktúr, ktoré vnímanie bolesti prenášajú, alebo priamo štruktúr, ktoré sú bolestivé.
V nadväznosti na vzájomnú prepojenosť kostrového a nervosvalového systému je možné v prípade bolesti, keď intervenčnou diagnostikou nie je jej zdroj jednoznačne preukázaný alebo príčina bolesti nie je zjavná, pristúpiť na liečbu z hľadiska myoskeletálnej (manuálnej) medicíny. Tento prístup využívame aj na určité prestavenie dysbalancií a na snahu o ich korekciu po tom, ako sme pacientovi už od bolesti pomohli intervenčnými postupmi (bolesť nemá alebo je bolesť výrazne obmedzená), a tým pádom je obnovená jeho schopnosť plne alebo aspoň čiastočne rehabilitovať.
V rámci komplexného terapeutického prístupu k pacientovi môžu byť niektoré z techník manuálnej medicíny odporúčané pacientom aj na našich vybraných pracoviskách.
Myoskeletálna (muskuloskeletálna), resp. manuálna medicína sa veľmi jednoducho môže uplatniť vo všetkých klinických oblastiach, a to predovšetkým v súvislosti s tým, ako sú chápané štrukturálne podstaty funkčných zmien a funkčné poruchy muskuloskeletálneho systému. Jej názov je priamo odvodený od skúmaných oblastí záujmu (myos = sval + skelet = kostra). Myoskeletálna medicína sa zaoberá zisťovaním príčin, t. j. diagnostikou porúch chrbtice, svalov a kĺbov a ich následnou liečbou. Nahliada na ne cez optiku poruchy ich funkcie. Vyšetrovacími metódami je možné odhaliť v zasiahnutých oblastiach blokády, nepohyblivosti alebo spazmy (svalové kŕče), ktoré je možné za pomoci manuálnych, t. j. mobilizačných a manipulačných, techník uvoľniť, a bolesť tak odstrániť alebo znížiť jej intenzitu. Od klasických masáží sa myoskeletálna medicína odlišuje tým, že tieto funkčné poruchy považuje za prejavy choroby, nie za príčinu. Techniky manuálnej medicíny (napr. mäkké techniky, mobilizácia, senzomotorická stimulácia, viscerálna manipulácia, kraniosakrálne stimulácie a pod.) sú pri adekvátnej diagnóze vhodné na liečbu niektorých typov akútnej i chronickej bolesti chrbtice, degeneratívneho ochorenia chrbtice a kĺbov, ochorenia periférnych kĺbov, bolesti krčnej chrbtice a úrazov, bolesti hlavy a migrény, pri nestabilite pohybového aparátu, svalovej dysbalancii a v mnohých ďalších indikáciách. Cieľom je najmä zlepšenie držania tela a stabilizácie trupu, zlepšenie svalovej koordinácie a rovnováhy tela vedúce k zníženiu bolesti.
Svaly, kosti a kĺby tvoria nosnú konštrukciu ľudského tela. Ich funkcie sú vzhľadom na ďalšie telové systémy veľmi rozsiahle. Kostrový systém má predovšetkým podpornú funkciu, ktorá je tesne spojená so svalovým systémom. Osou tela je chrbtica – ústredný oporný prvok ľudského tela zabezpečujúci pohyb vrátane rotácie a ohýbania v rôznych uhloch. Prepojenosť s inými orgánmi umožňuje svalom, kostiam a kĺbom správne fungovať za predpokladu mnohých aspektov, o. i. pravidelného a primeraného pohybu, čím sa znižuje riziko ochorenia kostí a kĺbov. Svalový systém spočíva v presnej súčinnosti celých skupín svalov, ktoré umožňujú vykonávať rozmanitú škálu pohybov, a to za predpokladu správne fungujúceho nervového systému, ktorý činnosť svalov podnecuje, riadi a koordinuje.
Svaly a šľachy pracujú na princípe sťahovania a skracovania. Na to, aby sa navrátili do pôvodného stavu, musí dôjsť k ich uvoľneniu, pričom ich predĺženie následne podnecuje zmrštenie iných svalov. V tele sú svaly usporiadané vo dvojiciach tak, aby jeden sval pôsobil vždy v protiklade k svalu druhému. Sval, ktorý sa sťahuje (kontrahuje), aby urobil určitý pohyb, sa označuje ako agonista. Sval, ktorý sa súčasne uvoľňuje a preťahuje, nesie označenie antagonista. V praxi je možné túto koordinovanosť obrazne prirovnať k systému presne pracujúcich pák. Sťahmi kostrového svalstva a šliach je vďaka svalovým skupinám zaistený pohyb tela tak, aby bol dosiahnutý presný pohyb vrátane vzdialenosti a požadovaného uhla.
Nerovnováha medzi svalmi, hľadanie príčin a terapeutická intervencia je podstatou myoskeletálnej medicíny. Moderné prístupy v myoskeletálnej medicíne zdôrazňujú z anatomického hľadiska existenciu tzv. trigger points, bolestivých spúšťacích bodov, ktoré súvisia so vznikom zvýšeného napätia vo svalových vláknach v dôsledku preťažovania svalu a ktoré vo „svalových reťazcoch“ ovplyvňujú funkciu svalov v celom tele vrátane ovplyvnenia pohyblivosti, či už v kĺbe, alebo chrbtici. Trigger points sú citlivé miesta v kostrovom svalstve, ktoré charakterizuje jednak akútna spontánna bolesť, môžu však byť vnímané aj v iných oblastiach tela ako tzv. bolesť prenesená.
K poraneniu svalov a šliach a ich bolestivosti dochádza väčšinou v dôsledku zvýšenej fyzickej námahy či náhlych prudkých pohybov, či už pri bežných činnostiach, športe, alebo nehodách (medzi najbežnejšie patrí napr. presilenie a natrhnutie svalu, zápal mäkkých tkanív, zápal šliach, tzv. tenisový lakeť, syndróm karpálneho tunela, pretrhnutá Achillova šľacha). Inou skupinou je bolesť spôsobená jednostrannou opakovanou či dlhodobou statickou záťažou, extrémnymi pracovnými polohami alebo ťažkou fyzickou prácou spojenou s manipuláciou v zamestnaní.
Myoskeletálna medicína sa venuje nielen diagnostike a terapii, ale v hĺbke svojej podstaty je vysokopreventívna a významne ovplyvňuje celkový životný štýl pacienta pohybovými odporúčaniami a úpravou pohybovej aktivity tak, aby sa problémom spojeným s bolesťou predchádzalo, neopakovali sa alebo sa aspoň nevyskytovali v pôvodnej intenzite. Názov odboru „Manuálna medicína“ sa z historického hľadiska začal používať od roku 1965, keď bola v Londýne založená spoločnosť „La Féderation International de Medicin Manuel“. Zakladateľom a nestorom modernej manuálnej medicíny v Českej a Slovenskej republike bol neurológ prof. MUDr. Karel Lewit.
Text: ©EuroPainClinics®
